Čajová cesta na Taiwan

Na jeseň 2018 sme sa vybrali na “čajový” ostrov Taiwan. Ten je povestný najmä produkciou Oolongov, avšak vyrábajú sa tu nemenej dobré čierne čaje. Ostrov je zaujímavý aj z hľadiska čajov typu Puerh, ktoré síce pochádzajú z čínskeho Junanu, sú tu však dosť obľúbené a je tu tiež dobré prostredie na ich archiváciu. Po prílete do Taipei sme ako prvú navštívili slávnu miestnu čajovňu Wistaria tea house. Krásny vintage interiér pripomína čínske aj japonské korene taiwanskej čajovej kultúry. Ochutnali sme tu dva čaje. Prvý na rade bol čínsky Qi Lan z  pohoria Wu Yi. Omamná vôňa orchideí nás úplne opantala.

Jedna z vecí, ktorá sa nám tu páčila je čajová patina na používanom riade.

Druhým ochutnaným čajom bol svetlý Puerh z roku 2006 z oblasti Bulang a dediny Banzhang. Zaujal nás, pretože úplne rovnaký ročník a lokalitu máme v ponuke aj u nás. Ďalšou zaujímavosťou tejto čajovne je pozornosť, ktorú venujú vode.Tú si na čaj dovážajú z prameňa v horách. Správna voda je kľúčovým kritériom dobrý čaj. My preto v našej čajovni už od začiatku používame osmotický filter a dva krát ročne ho servisujeme.

Zadná miestnosť je zariadená v japonskom štýle.

Prvou destináciou, ktorú sme navštívili po Taipei, bolo mestečko Ping Lin, domov slávneho svetlého Oolongu Bao Zhong. Mestečko leží uprostred kopcov, údoliami tu pretekajú krištáľovo čisté rieky. Čaj sme nakúpili u pána Huanga od ktorého sme už roky pravidelne zásobovaní. Chutnali sme tu klasicky výborný Bao Zhong, ale tiež Oriental Beauty, ktorá sa síce nevyrovná tým z oblastí Miaoli a Hsinchu, ale vzhľadom na jej cenu sme k nej boli zhovievaví a celkom sme si ju užili.

Plantáže sú v Ping Lin vsadené do krásneho prírodného prostredia.
Čajovanie u farmárov má jednoduchú formu, ale podstatný je čaj a ten bol výborný.
Vrchy sú tu popretkávané riekami s kryštáľovo čistou vodou.

Ďalší deň sme navštívili mestečko Sanxia a jeho staré ulice lemované tehlovými domami. Je to jedna z mála lokalít, kde sa spracúva zelený čaj rovnakým spôsobom ako v pevninskej Číne. Typicky sa tu robí Bi Luo Chun a Long Jing, ktoré sú v našej pravidelnej ponuke.
Zo Sanxia sme sa vypravili do neďalekého Yingge, mestečka, ktoré je centrom Taiwanskej keramiky. Mesto ponúka viac než sme si predstavovali, od malých dielní až po luxusné predajne, od jednoduchého príslušenstva až po nádherné kameninové aj hlinené konvičky v cenách tisícov eur za kus. Vybrali sme pár pekných hlinených kúskov do našej predajne a kochali sa pohľadom na krásne umelecké diela.

Čajového príslušenstva tu bolo toľko, že sa v tom nedalo zorientovať. Človek sa musel riadiť intuíciou a skúsenosťou.
Staré uličky v Sanxia sú dnes turistickou zónou.
Keramikár vystavil svoje nevypálené konvičky a hneď vedľa predával tie vypálené.

 

Poslednou lokalitou na severe Taiwanu, ktorú sme navštívili bola Muzha. Tá je slávna svojou výrazne oxidovanou a pečenou Tie Guan Yin. Dnešný príbeh by sme mohli nazvať ako šťastie v nešťastí, pretože sme sa z viacerých dôvodov nevedeli dostať do cieľovej destinácie. V momente, keď už bola cesta jasná, rozhodli sme sa to nechať na inokedy kvôli nedostatku času. Chvíľu na to sme objavili tento malý obchodík mimo hlavných turistických trás, kde sa ťažko odlišuje miestny farmár od podvodníka. Obchod bol plný čajovej elegancie, ale bez zbytočného prepychu. S pánom sme počajovali a poukazoval nám aj “dielňu” kde osobne pečie čaje. Jeho Tie Guan Yin bola rovnako príjemná ako toto miesto, zbieraná na jar 2018.

Muzha priamo susedí s mestom. Zelené kopce sa tu stretajú s betónovými mrakodrapmi, avšak kopce k tým mrakom bližšie a tak ponúkajú útočisko, kľud a krásne výhľady.

Zo severného Taiwanu sme sa presunuli do oblasti Nantou. Začali sme návštevou Sun Moon Lake a konkrétne záhrad pána Wanga, kde rastú najstaršie divé odrody taiwanského čajovníka v tejto oblasti. Návštevu sme absolvovali vďaka nášmu pražskému kolegovi Martinovi Špimrovi, s ktorým sme najbližších pár dní mali možnosť cestovať. Táto záhrada je v režime pestovania bez akýchkolvek pesticídov v nádhernom horskom prostredí. Videli sme tu tri odlišné typy kríkov. Všetky spadajú pod divú odrodu Shan. Druhá záhrada pána Wanga, je vysadená kultivarom číslo 18 označovanom aj Ruby. Okrem toho, že sa pestujú bez chémie, sú kríčky vysoké, nestrihané, čo vedie k ťažšiemu zberu a menšej produkcii. Na otázku prečo sa tak rozhodol, odpovedal že iba chce šálku dobrého čaju. Z jeho rozhodnutia má prospech prírodná diverzita na záhrade a zdravie jeho zákazníkov. Pán Wang pôsobil ako pokorný človek pritom jeho čaje často vyhrávajú súťaže a predávajú sa za vysoké sumy.

Takto to vyzerá na záhrade s kultivarom Ruby. Bohatá diverzita je výsledkom jeho šetrného prístupu.
Typickou farbou divých Shan kultivarov je fialová.
Pán Wang nám pripravuje biele čaje z kultivarov Ruby a Shan. Okrem toho sme prechutnali aj jeho oolong.

Zo Sun Moon Lake sme sa presunuli do mestečka Lugu. Prvá návšteva bola u pani Kuo, ktorá vyučuje čajové umenie na Taiwane a v Japonsku. Jej manžel pán Li má niekoľko organických záhrad a tak sme začali prechutnávať. Ďalší deň poobede sme pokračovali a vyberali čaje do našej ponuky. Druhá návšteva bola v blízkej dedinke Dong Ding u pána Su. Čajovanie tu bolo viac rustikálne, avšak pán Su robí prvotriedne naturálne čaje a so svojou ženou sú majstri v pečení.

Čajový majster pán Su. Tento človek si nás svojou charizmou okamžite získal. Byť jeho hosťom dva dni bol ohromný zážitok.
Príprava pred zberom, ešte krátky oddych a obväzovanie ukazováka.
Zber na svahoch slávnej hory Dong Ding. Zber nie je vôbec ľahká práca, avšak čiastočne ju kompenzuje krásne prostredie a výhľady.

Posledná lokalita nášho výletu je okolie mesta Luye, ktoré je známe čiernym čajom a hong (červeným) oolongom. Okrem toho je tu väčšina produkcie organická. Toto mesto založili Japonci v čase keď vládli nad ostrovom. Aj pestovanie čaju v tejto oblasti majú na svedomí oni. Dnes tu však žijú iba Číňania a pôvodní obyvatelia, ktorí tvoria na východe väčšinu populácie. Celkovo však tvoria iba 2% populácie Taiwanu. Čaje sú tu trocha menej výrazné, čo sa týka chute aj arómy. Dôvodom môže byť nízka nadmorská výška a blízkosť oceánu. Čaju sa tu však aj napriek tomu darí.

Počasie je tu celoročne teplé, ale oblasť je často pod mrakmi, niekoľkokrát denne aj zaprší. Práve takúto vlhkosť má čajovník rád. Možno sa teda časom aj kvalita miestnych čajov vylepší.

Posledný čaj pred odletom z Taiwanu bol tmavý Puerh z roku 1981. Stretli sme sa totiž aj s niekoľkými obchodníkmi s týmto typom čaju. Konkrétne sme sa zaujímali o archívne čaje. Táto cesta nám potvrdila, že dovážať len organické a čisté čaje a zachovať vysokú kvalitu je ohromne náročné. Dokonca aj na Taiwane, ostrove čaju to boli ihly v kope sena. Tieto ihly však boli krásne, či už v podobe čajov, alebo ľudí ktorý si vybrali túto náročnú cestu. Patrí im naša veľká vďaka.